Ako chutí moc

Autor: Alexej Lešník | 13.8.2005 o 21:06 | Karma článku: 3,61 | Prečítané:  1169x

Román pod týmto názvom od autora Ladislava Mňačku vyšiel až v roku 1968, i keď bol napísaný ešte pred týmto revolučným obdobím. Zakazovaný a škandalizovaný, hovorí na odvekú tému -zápas medzi pravdou a nepravdou, či polopravdou. Moc kazí ľudí, povedal ktorýsi filozof a absolútna moc kazí absolútne. Mňačkov román je umeleckým dokladom tejto tézy, veľmi starej, jednako znova a znova overovanej na škodu vládnucich i ovládaných. Nestratil však nič zo svojej aktuálnosti ani v dnešných časoch, kedy sa opätovne vyžaduje odvaha postaviť sa na stranu pravdy a zdravého rozumu. Potvrdzuje to aj súčasná snaha cenzorov v SME rozhodovať o tom, že čo môže a čo nie napísať glober.

Pre výstrahu pred súčasnými samozvanými cenzormi uvádzam historické fakty, ktorými boľševickí cenzori za komoušov zasahovali do slobody prejavu v médiách. Tzv. hlavná správa tlačového dozoru v ČSSR, ktorá bola riadená ÚV KSČ vydala nasledovný pokyn:

"Nepripustiť, aby bola naša /t.j. komunistická/ tlač zneužitá vedome či nevedome určitými jedincami z rad intelektuálov, ktorí zvlášť v okamžikoch historických obratov pri zostrení situácie sú kolísaví a ustupujú ideologickému tlaku buržoázie...Pri našej práci - najmä pri prejednávaní všeobecných záujmov - nesmieme pristupovať k našim partnerom z pozície nepriateľských a musíme všestranne pôsobiť k tomu, aby naše argumentácie pomohli týchto ľudí presvedčovať o pravdivosti a pevnosti marxleninského učenia a postavila ich na pozíciu robotníckej triedy." A tak cenzori pracovali o stošesť.

V roku 1961 cenzor /Bella ešte vtedy našťastie nežil/ zakázal zverejniť nasledovnú báseň Iva Štuku:

Oni stále bojovali mali slávu, mali svaly, strýko má najmenej štyri vyznamenania, dedko priestrel z barikády a otec bol partizán. Ja som blbec -ja som malý. Nič už pre mňa nenechali. Tak si pôjdem požičať stan. Nech som aspoň chuligán.

V roku 1957 splnomocniteľke /t.j cenzor/ Weegovej /nie Varjanová, ktorá vtedy ešte nežila, ale skoro sa k tomu remeslu priučila/ sa nepáčila nasledovná báseň od Jána Skácela:

Všetci sa tešia na jar ba dokonca i súdruh tajomník... on zvlášť, on zo všetkých najviac, on... ktorý denne jednu reč k nám musí zložiť... Sedí v košeli a kšandoch díva sa uprene na prázdny papier a tuží po trochu prechádzky. Píše:"Nám,súdruhovia, nie je nič nemožné to jediné však nejde..." A ja, naivný, si tak predstavujem Marxa: V aleji včielka nebojácna, malá do bohatej brady, zmetáku strieborného ako by zo srandy sa zamotala.

Cenzorka k hláseniu pripojila:"Báseň nasvedčuje tomu, že básnik píše o práci, ktorú nepoznal a v straníckom aparáte vidí systém, ktorý za straníckou prácou nevidí ľudí a ich potreby!"

V roku 1958 sa cenzorovi pre zmenu nepáčila básnická prvotina Miroslava Holuba. Najmä pasáže:

Prídu vozy na ples a v okamžiku zatlieska zástup trpaslíkov tej samozvanej neveste.

Cenzor k tejto časti uviedol, že verše majú protistranícky výklad.

V ďalšej časti:

Sme hore i dole vo vnútri i mimo sme presne uprostred. Netočte krkmi, úchylkári.

Po zásahu cenzora autor musel zmeniť slovo úchylkár, pretože IV. oddelenie ÚV KSČ prišlo k záveru, že toto slovo dodávalo básni dvojzmyselnosť.

Cenzorovi sa nepáčila ani prvotina Jaroslava Dewettera: ...a vy zatiaľ v reštaurácii dojedávate svoj obed nedávajúci sa vyrušiť upätím skla dopadajúceho do vášho taniera zjete sklo a zjedli by ste hlinu zhltli by ste oheň ale toaletný papier s rovnakým kľudom lebo máte iné záujmy...

Verše boli neadresné. Ale preventívne trafená hus sa nie menej preventívne ozvala - čo keby náhodou niektorý čitateľ v obedujúcich videl funkcionárov KSČ.

Záverom odkazujem všetkým cenzorom, aby sa odbavovali na užitočnejších miestach a odišli konečne tam, kde patria...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Nemecký tím zachránil najmenej pravdepodobný darca. Diktátor

Nemecký hokejový tím zachránil líbyjský diktátor pred krachom.

PLUS

Civilizovaná divočina. Na severe Slovenska to záhadne funguje

Oravská Polhora pôsobí ako vymyslená.


Už ste čítali?